Bývať s niekým je niečo, čo nerobíme často z vlastného presvedčenia. To, že bývame s rodičmi je samozrejmosťou. Niekedy bývame so starými rodičmi, to už je menšou samozrejmosťou. A niekedy bývame s niekým cudzím, čo je vraj náš partner. Životný partner alebo terajší – aktuálny partner. Nič nie je také ružové alebo čierne ako by sa mohlo zdať, no takýto krok treba dôkladne zvážiť. To, že si niekoho nasťahujete do svojho alebo sa s niekým nasťahujete do bytu je krok, ktorý sa ťažko vracia naspäť.
Prečo by sme mali počkať so spoločným bývaním na toho pravého? Prečo nie vždy jednoduché žiť s druhou osobou, ale nie je podmienené dobrou láskou alebo láskavosťou druhého človeka? Prečo je otázka, na ktorú očakávame odpoveď, ale niekedy neprichádza tak jednoducho ako by sa nám to mohlo páčiť.
Láska je slepá, ale určité morálne zásady by si mala zachovávať. A nie hrnúť sa do vzťahu po hlave, tak ako keby to bola naša jediná východisková cesta. Na to, aby ste s niekým mohli byť šťastný a spokojný, nestačí len láska. Treba aj úctu, porozumenie a vzájomné pochopenie, ktoré ešte nemáte šancu vidieť aké to musí byť, keď pominie zaľúbenie… Prvotný ošiaľ vyprchá a vo vás zostanú už len city, ktoré môžete budovať alebo o ktoré môžete veľmi ľahko prísť.
To potom, keď sa príliš skoro nasťahujete do bytu s vaším terajším frajerom, tak vás to môže postretnúť veľmi ľahko. Pretože pri chodení vznikajú úplne iné druhy problémov ako pri bývaní s nejakým človekom. Je to rozdiel a to poriadny. Láska a vzťah by si mal prejsť všetkými fázami, od začiatočného chodenia spolu, až po bývanie spolu a bývanie spolu aj s deťmi. Preskakovať nejaké kroky nie je veľmi rozumné a nevypláca sa to v konečnom dôsledku. Možno vám to vyjde.. nič netvrdím, ale treba si na to predsa len dávať pozor.
Láska je klamlivá a hlavne tá prvá hneď na začiatku..